Po krátkom čase začali ich pestovanie rozširovať. Na poliach sa im okrem tekvíc dvíhali v letných mesiacoch zo zeme aj uhorky a zemiaky. Robota zaberala všetok čas od rána do večera, preto sa do nej naplno zapojili všetci v domácnosti. Zatiaľ čo sa otec staral o polia, Alena s jej mamou a sestrou chodili predávať ich plodiny na tržnicu v Bratislave.

Predaju uhoriek sa obzvlášť príjemne darilo. Získali si vernú klientelu a niekedy dokázali predať všetko, čo mali, aj za tri hodiny. Ponúkali čerstvosť, čo sa ľuďom páčilo a čomu sú verní dodnes. Potom prišla jeseň a s ňou aj čas na tekvice. V začiatkoch ich pestovania ešte nemali technológie, ktoré im dnes ich zber uľahčujú – všetky boli zo zeme vyberané ručne. Dalo im to dosť driny, no ešte viac radosti a vzácnych spomienok.

Okamihy, kedy ako rodina sedeli spolu, presekávali tekvice a spracovávali jadierka, boli a sú ich najcennejšie životné momenty. Neboli to pracovné chvíle, ale idylka, počas ktorej sa spoločne dlhé hodiny rozprávali, vymieňali si nápady na recepty alebo iba tak diskutovali o živote.

Zatiaľ napredovali pomaly – jadierka im sušilo slnko a v malej pražiarni ich spracovávali, aby ich mohli vziať na trhy. Rodičia sa do tejto práce hlboko ponorili a rýchlo zistili, že ich napĺňa a chcú z nej urobiť neodlučiteľnú súčasť ich životov. Obaja boli nápadití, prišli s myšlienkami, ako sa venovať svojej srdcovej záležitosti aktívne, investovali do svojej vízie a výsledky na seba nenechali dlho čakať.